Pri anodickej oxidácii hliníka sa na rozdiel od klasického lakovania nevytvára na povrchu ďalšia vrstva z iného materiálu, ale povrch hliníkového materiálu sa mení na oxid hlinitý. Táto vrstva zabraňuje ďalšej korózii materiálu, je násobne odolnejšia voči oderu a poškrabaniu ako pôvodný materiál. Vrstva má mikropórovitú štruktúru, ktorá sa dá naplniť farbou a následne uzavrieť, takže takto farbené povrchy sú kompaktné a neodlúpiteľné.

Proces eloxovania:

Súčiastky sa pevne upnú na záves a prechádzajú cez jednotlivé vane linky s kúpeľmi predúprav, akým je odmastenie, morenie, vyjasňovanie až do eloxačného kúpeľa, kde je záves podrobený elektrolytickému procesu v roztoku kyseliny sírovej, pri ktorej sa na povrchu súčiastok vytvára kyslík, ktorý oxiduje základný Al materiál na oxid hlinitý. Pri prírodnom eloxovaní je vytváraná vrstva v hrúbke od 10 do 20 um a používa sa na dekoratívne eloxovanie, pri tvrdom eloxovaní je vytváraná vrstva v hrúbkach 10 – 80 um. Následne sú voliteľné procesy farbenia elektrolytického alebo organického a rôznych typov utesňovania.
Pri utesňovaní sa pórovitá štruktúra oxidu uzatvára, čím nadobúda vysokú koróznu odolnosť. Výsledný eloxovaný materiál sa stáva hladký, tvrdý a chemicky, korózne, oteru-vzdorne odolnejší než samotný kov.

Rast vrstvy

Vrstva oxidu pri procese anodickej oxidácie rastie na obe strany. Von aj do vnútra originálneho povrchu. Pričom nominálny rast smerom von, teda prírastok tvorí okolo 50 % hrúbky vrstvy. To znamená, že pri hrúbke vrstvy 30 µm oxidačná vrstva spôsobí zmenšenie diery 2x15µm = 30µm.